Pred 85 rokmi podpísali Mníchovskú dohodu, ktorá znamenala zánik ČSR

V piatok 29. septembra uplynie 85 rokov od podpísania dokumentu, ktorý sa do svetových dejín zapísal ako Mníchovská dohoda, Mníchovský diktát alebo aj Mníchovská zrada.

Historici dokument, na ktorom sa v Mníchove 29. septembra 1938 dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a francúzsky predseda vlády Édouard Daladier, charakterizujú ako dovtedy najväčší prejav politiky appeasementu - politiky ústupkov. O osude Československa rozhodli títo predstavitelia bez účasti československých zástupcov. Preto sa Mníchovská dohoda často charakterizuje slovami "o nás bez nás".

"Adolf Hitler považoval zničenie Československa za prvoradý predpoklad uskutočnenia ďalších agresívnych plánov, ktoré spočívali v zlikvidovaní existujúcej formy organizácie bezpečnosti, zrútení versailleského systému, zmene pomeru síl na kontinente a tým utváraní podmienok na ďalšiu realizáciu agresívnej politiky. Dohoda, ktorú predstavitelia Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska uzatvorili v záujme tzv. udržania európskeho mieru, predstavovala zavŕšenie jeho precízne pripravenej a realizovanej agresie mierovými prostriedkami prostredníctvom aktivít na medzinárodnej politickej scéne," uviedol pre TASR vojenský historik Peter Šumichrast.

Ako zdôraznil, pod hrozbou vojenského útoku a diplomatickým nátlakom signatári dohody prinútili Československo k ústupkom, zmene hraníc a následnej mocensko-politickej degradácii. Napriek skutočnosti, že Hitler dosiahol víťazstvo v politickej aréne, bol pripravený ho dosiahnuť aj ozbrojenou akciou, čo jednoznačne formuloval v smernici z 30. mája 1938: "Je mojím nezmieriteľným rozhodnutím zničiť Československo ozbrojenou silou."

Šumichrast pripomenul, že zámienkou Nemecka pre uzatvorenie dohody bolo riešenie postavenia nemeckej menšiny v ČSR, ktorú predstavitelia Sudetendeutsche Partei "ruka v ruke" s Nemeckom prezentovali ako útlak tri a pol milióna etnických Nemcov žijúcich na území Československa. "Z pôvodne vnútropolitickej záležitosti riešenia postavenia nemeckej menšiny v Československu sa postupne stala zásadná otázka bilaterálnych nemecko-československých vzťahov, aby sa ďalej cieľavedome posunula na základný problém európskej politiky, gradujúc v alternatívu mier alebo vojna. Je objektívnou skutočnosťou, že viaceré požiadavky predkladané Sudetonemeckou stranou boli ´oprávnené a celkové postavenie nemeckej menšiny´ v Československu sa nepodarilo za dvadsaťročnej existencie štátu vyriešiť," povedal pre TASR historik.

Pred svetovou verejnosťou sa však tieto otázky prezentovali ako rozhodujúci problém. Konrad Henlein, predseda Sudetonemeckej strany, po rozhovore s Hitlerom v marci 1938 formuloval budúci postoj: "Musíme teda žiadať toľko, aby sme nikdy nemohli byť uspokojení".

Situácia nabrala na intenzite 12. septembra 1938, keď Hitler na zjazde nacistickej strany v Norimbergu otvorene zaútočil na Československú republiku a jej prezidenta. Vo svojom emotívnom prejave povedal: "Praha taktizuje, žiada vyjednávanie a chce dať malé dary na uspokojenie. Nemci však majú právo na samourčenie ako každý národ. Musí prestať utláčanie tri a pol milióna Nemcov v Československu."

V tomto čase sa ozbrojené soldatesky Sudetonemeckej strany pokúsili vyvolať v pohraničných oblastiach Československa nepokoje. Vláda na nepokoje energicky zareagovala a prostredníctvom armády a četníctva ich potlačila. V pohraničných okresoch začalo platiť stanné právo.

Hitler sa 15. septembra na stretnutí s britským premiérom Chamberlainom v Berchtesgadene vyjadril, že už nemieni tolerovať útlak sudetských Nemcov. Vojnový konflikt medzi Nemeckom a Československom podľa neho mohlo odvrátiť len pripojenie českého pohraničia k Nemeckej ríši. Už 21. septembra prijala československá vláda nótu predloženú vyslancami Veľkej Británie a Francúzska, aby v záujme zachovania mieru odstúpila oblasti, ktoré obýva viac ako 50 percent etnických Nemcov. Obsah nóty vyvolal v Československu vlnu odporu širokej verejnosti a odhodlanie brániť vlasť. Uskutočnil sa generálny štrajk, po ktorom vláda Milana Hodžu podala demisiu.

Prezident Edvard Beneš následne vymenoval úradnícku vládu na čele s generálom Janom Syrovým, ktorá vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Vláda odmietla Hitlerove požiadavky a nasledovalo ďalšie kolo britsko-nemeckých rokovaní a nacistické vojská sa začali presúvať k československým hraniciam.

Chamberlain 28. septembra zaslal Hitlerovi list, v ktorom mu oznámil, že svoje ciele môže realizovať aj bez vojny. Zároveň vyzval talianskeho predsedu vlády Mussoliniho, aby bol sprostredkovateľom na medzinárodnej konferencii o nemeckých požiadavkách. Na druhý deň sa predstavitelia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska stretli v Mníchove, kde krátko po polnoci 30. septembra 1938 podpísali dohodu o odstúpení sudetských území, Petržalky a Devína Nemecku. V dodatočnom prehlásení sa zaviazali vyriešiť do troch mesiacov problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu, na riešenie ktorých Hitler vyzval pred konferenciou.

Československá vláda a prezident akceptovali mníchovskú dohodu, avšak bez súhlasu Národného zhromaždenia, čo odporovalo vtedajšej československej ústave. "Na záver je potrebné konštatovať, že Mníchovská dohoda bola diktátom veľmocí, ktorý československé vládne kruhy akceptovali z obavy, že v izolovanej vojne by sa štát nedokázal ubrániť a došlo by k ´zničeniu národa´. Ako však ukázal ďalší vývoj, tento ´spôsob záchrany mieru´ nielenže nebol účinný, ale naopak posilnil a podporil agresívne ambície nacistického Nemecka," zdôraznil pre TASR Šumichrast.